Žijem...vn...ika

Včera som z rozhlasu počúvala sv.omšu a zaujali ma časti omše v latinskom jazyku.Pripomenuli mi detstvo,keď som chodila od malička do kostola,najprv s mamou a potom s kamarátkami.

Vtedy to bolo tak,že deti stáli celkom vpredu-dievčatá na ľavej a chlapci na pravej strane.Za nimi postupne staršie-dievky a mládenci,potom vydaté mladé ženy,ženy s malými deťmi a postupne staršie ženy a starší chlapi-niektorý ešte v zadných laviciach na pravej strane,ale väčšina celkom vzadu pod pavlačom,ale hlavne hore na pavlači pri organe.Ešte chodili niektorí do sakrstia-hlavne kostolník a starý muži,ktorí chceli ísť na prijímanie,ale zozadu kostola im to bolo ďaleko.A nakoniec boli ľudia aj celkom vzadu,čo sa volalo žobráčnica,tam chodili tí,čo nechceli byť veľmi videní z ostychu,že prišli neskoro na omšu,alebo tí,čo potrebovali z akéhokoľvek dôvodu odísť počas omše von.Na žobrákov sa nepamätám,ani na to,že by ľudia stáli vonku pri kostole.

V kostole bola zima/žiadne kúrenie/,stáli a kľačali sme na kamennej podlahe a skoro celá dedina bola tam/okrem chorých/.Celú omšu slúžil pán farár po latinsky/okrem kázne/,čomu som vlastne nič nerozumela.

Čo my táto omša dala?

Tá atmosféra
-ľudia prišli,vedeli kde je ich miesto a pokorne sa tam zaradili,nevadilo im aké sú tam podmienky a  nad tým ani nerozmýšľali-stretli sa..

Omša po latinsky
-nerozumiem jej,ale cítim jej podstatu-tú atmosféru ticha,pokory,oddanosti,zvláštnosti a neopakovateľnosti chvíle,posvätnosti,spolupatričnosti,vďačnosti,milosrdenstva,lásky...

Moja viera je svätá omša po latinsky!