Žijem...vn...ika

...uvedomujem si,že to píšem tak detinsky,ale takto to cítim a mám potrebu to vyjadriť...

Psa,ktorého máme teraz,som doniesla ja - je to potomok strážneho vlčiaka z Domova dôchodcov,kde som vtedy pracovala.Mať sa mu volala Iva,tak som mu dala meno IVO.Je veľký,čierny,s menším bielym fľakom na hrudi-nemecký ovčiar.Stredne inteligentný /jeho mať bola vyradená z výcviku pre nadmernú hravosť/,kamarátskej povahy,je skôr bojazlivý-veľmi sa bojí streľby pri poľovačkách,výbuchov pyrotechniky...Má na dvore dostatočne veľký životný priestor-máme veľký dvor so záhradou.Na reťazi je výnimočne,len keď príde jemu neznáma návšteva.pretože našich príbuzných pozná.Vie,že na reťazi bude len nevyhnutný čas a tak to vie vydržať...
Poľnohospodárstvom sa už nezaoberáme a nechováme žiadne zvieratá-okrem psov.Čiže,celý dvor a záhrada je jeho teritórium,tu je pánom on,ani mačka od susedov si nedovolí prejsť...Ivo sa dokonca hnevá aj na hrdličky-brechá na ne,plaší ich,aby nesedeli na stromoch,alebo elektrických drôtoch nad jeho územím.
Muž ho naučil odháňať škorce,ktoré chodia na dozreté čerešne a hrozno-stačí len zatlieskať a Ivo už beží vyplašiť ich.Ak zacíti na dvore potkany,myši.tie potom nemajú šancu...Občas v lete neúnavne/hlavne v noci/brechá na ježka,ale s tým nemá šancu on...Lebo je stočený v jednej pichľavej guli a vtedy musím odniesť ježka za ohradu,do poľa,aby Ivo prestal brechať.
Keď vyjdem von na dvor,snaží sa ma doprevádzať tak,že ma chytí ňufákom za oblečenie,ide vedľa mňa a stále sa ma drží.Veľmi rád sa hrá na naháňačku a schovávačku...A keď zostane doma sám,ani nežerie,dokiaľ sa nevrátime a potom sa očividne teší,že sme už prišli...
Máme ho radi,je to náš rodinný priateľ...