Žijem...vn...ika

Pozdravila som sa - v izbe boli dve pacientky- moja posteľ bola v strede... Vybalila som sa,prezliekla a ľahla si,aby som si usporiadala myšlienky...a vtedy sa babka po mojej pravej ruke pozviechala z postele,postavila sa k mojim nohám a spýtala sa: - A ty si odkál? Tak začala naša konverzácia v nemocnici na kožnom oddelení. Pacientka po ľavej ruke bola podstatne mladšia,ako pravostranná 87 ročná babka.Táto sa o babku starala s radosťou a pretože už na druhý deň odchádzala,zaučila ma-vlastne som odpozorovala od nej-ako s babkou spolunažívali...- pomoc pri vstávaní z postele,obutie papúč,podanie palice,odprevádzanie na WC... Bolo to až zneužívanie spolupacientiek,ale keď ma v noci babka oslovila: -Spíš?Pomôž mi vstať !-nemohla som odmietnuť,keď ma vlastne už zobudila a boli sme len my dve na izbe.:-) A takto som sa stala jej opatrovateľkou...ale zato sa mi odvďačila svojimi rýdzimi,necenzúrovanými rečami a názormi. Keď jej doniesla sestrička tabletky,opýtala sa ma: - Mám to vypiť?Oni ma chcú otráviť! -ukľudňovala som ju,vysvetľovala... Rozprávala: - Vieš,dali ma sem a teraz si myslia,že umrem.By sa im to hodilo,veď som bohatá! -ukľudňovala som,vysvetľovala...: - Veď vás chodia dva krát denne navštevovať-majú vás radi! - Chodia pozerať,či ešte žijem!- a aj sa rozhovorila: - Ja sa smrti nebojím!Veď ma tam dvaja muži čakajú...Jeden ma chytí pod jednu pazuchu a druhý pod druhú...Už sa mi aj snívalo,ako ten druhý prišiel pri moje vrátka pri dome a hovoril-Ja ťa tu už čakám...-a ja mu na to-Ná,čakaj!-šak máš čas! Za týždeň mi vyrozprávala svoje životné udalosti,spomienky... Myslím,že si tým uľavila od stresu z toho nemocničného prostredia aj preto,že bola v nemocnici prvý krát v živote...a tak si myslela,že do nemocnice sa chodí zomrieť...